História kožiarstva v Lipt. Mikuláši

Publikované v: História kože a spracovania koží Publikované:

Liptov sa rozprestiera v severnej časti stredného Slovenska v údolí Váhu od jeho prameňov po sútok s Oravou. Tvorí uzavretý geografický celok, zo všetkých strán ovenčený vysokými horstvami. Mestá v Liptove vznikajú a začínajú sa rozvíjať v druhej polovici
13. storočia.

Dôležitý úsek v hospodárskom živote predstavovala remeselná výroba a obchod, ktoré sa sústreďovali a rozvíjali v zemepanských mestách. Najväčší rozvoj dosiahli v Ľupči, Ružomberku, Liptovskom Mikuláši a v Hybiach. Základným predpokladom bolo najmä trhové právo liptovských miest a usporadúvanie trhov a jarmokov, kde sa uplatnili výrobky a rozvíjal obchod. Uprostred Liptova vzniká v druhej polovici 13. storočia Liptovský Mikuláš ako zemepanské mesto Pongrácovcov a postupne sa stáva strediskom obchodu a remesiel.

ac-kabelky-historia-koziarstva-v-mikulasi-02.jpg

O mikulášskych remeslách sa dozvedáme z písomností remeselníckych organizácií — cechov. Cech združoval remeselníkov rovnakej alebo príbuznej profesie (zriedkavejšie sa spájali nepríbuzné remeslá) v rámci mesta aleboi väčšieho územného celku, napr. okresu, župy, krajiny. Cieľom cechových organizácií bolo regulovať remeselnícku výrobu a vylučovať konkurenciu. Na čele cechu stál cechmajster, volený na spoločnom zhromaždení majstrov. Zastupoval ho vicecechmajster. K predstavenstvu ešte patril notár, vybavujúci všetku administratívu cechu, resp. pokladník, radcovia, inšpektori.

Podľa výsledkov doterajších výskumov najstarší cech v Liptove vznikol v sedemdesiatych rokoch 15. storočia. Bol to ševcovský cech v Partizánskej Ľupči. V Liptovskom Mikuláši boli rozvinuté najmä remeslá kožiarske, spracúvajúce surové zvieracie kože na remeň a na kožušiny a z nich vyrábajúce spotrebné tovary. Surovinovou základňou bol chov hovädzieho dobytka a oviec, v začiatkoch, pravda, v meste a okolí, resp. v strednom Liptove. Z hľadiska vývoja kožiarskeho remesla a po ňom nastupujúceho kožiarskeho priemyslu je najvýznamnejší cech ševcovský. Prvý údaj o ňom pochádza z roku 1508. Pongrácovci ako zemepáni mesta a ševcovský cech 9. augusta 1667 potvrdzujú artikuly Ševcovským tovarišom.

ac-kabelky-historia-koziarstva-v-mikulasi-02.jpg

Ševci spracovávali surové kože a z vyrobeného remeňa vyrábali krpce alebo inú podradnejšiu obuv, a remeň dodávali aj remeselníkom ostatných kožiarskych odvetví. Svedectvo o tom, že boli výrobcami remeňa, i keď sa v písomných prameňoch označovali ako ševci (lat. sutores), nájdeme v archiváliách mesta a v písomnostiach ševcovského cechu. Ševci získavali surové kože od mäsiarov a diferencovali ich podľa pôvodu, veľkosti a kvality. Podľa týchto kritérií sa kože, aj oceňovali. Najdrahšia bola z veľkého uhorského vola, po nej nasledovala z menšieho vola, kravská i teľacia koža sa rozlišovala dobrá a horšia, resp. menšia, a podobne barania a kozia koža. Mikulášsky Ševcovský cech - podobne ako aj ostatné mikulášske cechy, ktorých členovia vyrábali produkty každodennej spotreby a výrobky pre poľnohospodárstvo, - uspokojovali regionálne potreby, t. j. dopyt predovšetkým na domácom mikulášskom trhu a neskôr na trhoch v neďalekých Hybiach, Partizánskej Ľupči a v Ružomberku. Na trhy susedných žúp, najmä na Oravu, prenikajú až v prvej polovici 19. storočia.

V dodávkach remeňa nestačili vyhovieť všetkým požiadavkám ostatných kožiarskych remeselníkov. Svedčí o tom najmä prípad mikulášskych čižmárov, ktorí pre nedostatok remeňa nielen v Lipt. Mikuláši, ale v celom Liptove dovážajú ho koncom 18. storočia z Banskej Bystrice a z Brezna.

Ďaľšie články z tejto kategórie:

Nedeľa Pondelok Utorok Streda Štvrtok Piatok Sobota Január Február Marec Apríl Máj Jún Júl August September Október November December
shopping_basket